Inštaláciou stvárňujem úvahu o ľudskom parazitizme v ponímaní časovosti. Čas ako hmota, ktorou sa obklopujeme, čas ako domestifikovaný majetok.
V objektoch spájam prvky ľudskej a mimo-ľudskej parazitickosti a tvorím fiktívnu spleť cudzopasníkov bez začiatku a konca. Hmoty sa do seba vnárajú a vrastajú a telesné fragmenty sa zdajú byť zrazu také cudzie.
Hľadám podobu kolektívneho tela s nemožnosťou určiť čo je telom je, a čo ním nie je.
Hľadám telo, ktoré je medzi-štádiom živého a mŕtveho. Objekt tu používam ako možnosť vysporiadania sa s úzkosťou – akéhosi stavu medzi túžbou a strachom v otázkach budúcnosti.
